Moja Granš

Pomaly to už bude rok čo ju mám doma, tak by sa ju patrilo aj predstaviť.

Náš osud je niekedy nevyspytateľný a v mojom prípade zrejme nemôže nič výjsť ako si to naplánujem. A to platilo aj v prípade môjho prvého psíka, ale začnem pekne po poriadku.  

Granš som prvý krát videla, keď mala skoro 1,5 roka. Vždy som túžila po malom šteniatku, no práve ona môj názor zmenila. Či už to bola láska na prvý pohľad, alebo mi to kázal rozum. Dnes viem, že to všetko nebola iba náhoda, ale skôr osud. Veď posúďte sami.

Pani Geršičovú (Granšinu chovateľku) som prvý krát stretla v Máji 2007 na výstave psov v Bratislave. V tom čase som sa zaujímala najviac o plemeno Lhasa apso, prezerala som si psíkov tohto plemena a medzi všetkými som zbadala jedno nádherné šteniatko, ktoré ležalo v náručí svojej majiteľky. Nedalo mi to a musela som sa pri nich na chvíľku zastaviť. Ako som tam tak stála, prihovorila sa mi jeho majiteľka, pani Geršičová. Chvíľu som sa s ňou rozprávala (o starostlivosti, šteniatkach, chove, knihe, ktorú vydala pani Černá s ktorou prišla na výstavu a skrátka o všetkom čo sa psíkov týka ) a o pár minút k nám prišla jej vnučka Anička. Pani Geršičová nás zoznámila a nakoniec som išla s Aničkou von. Vyvenčiť Gesicu, to nádherné šteniatko =). „Strčila“ mi ju do rúk a išli sme sa s ňou na chvíľu poprechádzať. Keď sme sa vrátili došla reč aj na šteniatka. Vtedy som hľadala bledosivú fenku a prvý krát som sa dopočula o Granš, mala vtedy 3 mesiace a srsť podobnú sivej. Chovateľkina vnučka ma presviedčala či si ju nezoberiem, že ona je presne takej farby ako hľadám. No doma by mi psíka nedovolili, takže som to vtedy musela nechať tak.

Prešli 4 mesiace a opäť sme sa stretli na výstave psov v Bratislave. Gesica ( Geshe Gema-roses ) pekne vyrástla, aj srsť mala dlhšiu a počas celého dňa mi robila spoločnosť chovateľkina vnučka. Znovu mi spomenula Granš a mala som pocit, že by som si ju mala vziať. No na druhej strane som bola presvedčená, že 7 mesačný psík, už je pre mňa príliš starý. Bol to krásny deň. Pozvali ma vtedy na klubovú výstavu do Ružindolu, ktorá sa mala konať o mesiac. Veľmi som chcela prísť no nakoniec mi to nevyšlo.

Znovu sme sa stretli až na jarnej výstave psov, opäť v Bratislave. Tento krát prišla pani Geršičová bez vnučky, iba s Geshe. Pozvala ma k ním na návštevu, o mesiac sa mali narodiť Carin (jej fenke) šteniatka. Doma sa mi podarilo vyprosiť povolenie na výlet do Ružindolu a tak som ich o dva mesiace mohla navštíviť =).

V ten deň bolo krásne. Prvý krát som išla sama diaľkovým autobusom, no cesta mi ubehla veľmi rýchlo.  Najskôr som sa zoznámila s dospelými psíkmi a vtedy som uvidela prvý krát Granš ♥ , bola to láska na prvý pohľad. Hneď potom som bola pozrieť šteniatka. Boli rozkošné, jedno krajšie ako druhé, no nevedela by som si z nich vybrať. Tento deň ubehol veľmi rýchlo, po celý čas som bola s chovateľkinými vnučkami, boli sme na prechádzke s Granš, Gesicou a Hokym, pokúšala som sa učesať Granš, ktorá v ten deň na mňa dokonca žiarlila a nakoniec som sa musela pobrať domov. Vtedy som už na Granš nedokázala zabudnúť, no predsa len som odchádzala domov sama. Ale dostala som pozvanie na ďalšiu návštevu.

Aj keď to najskôr vyzeralo, tak, že žiadna ďalšia návšteva už nebude, nakoniec to dopadlo všetko inak. Život sa mi vtom čase veľmi zmenil a už som sa tej návštevy nevedela dočkať. V polovici Júla som strávila 3 skvelé dni v Ružindole, kedy som sa lepšie oboznámila s Granšiným predošlým životom a domov som sa tento krát vrátila už spolu s ňou.