Možno práve rozmýšľate ako môže mať niekto toľkých škrečkov. Keď som raz náhodou natrafila na fórum Škrečko Boardy (ŠB) prvé čo ma zaskočilo bolo, ako ich môže mať niekto 10, alebo rovno 20. V tých časoch som mala iba jedného, maximálne dvoch...

No ale vrátim sa k úplnému začiatku. Bol 21. Máj 2006, po veľmi dlhom presviedčaní sa mi konečne podarilo vyprosiť povolenie na prvého škrečka ( v tom čase som v každej druhej vete hovorila o škrečkovi ) . Podľa knižky som si vysnívala samičku v krémovej farbe ( vraj tie sú miernejšie ), no a samozrejme po takej v obchode ani chýru ani slychu. No čo tam po farbe, keď som mohla mať konečne prvého škrečka, kto by čakal na ďalší deň? A ešte k tomu som si nebola istá, či to povolenie bude do vtedy platiť. Tak som sa aj samičky zriekla a zo štyroch asi trojmesačných škrečuľkov som si vybrala práve môjho Ňufka. Traja vyzerali skoro rovnako, boli vo farbe tmavá zlatá s pásikom a iba ten pásik mali trochu odlišný. Bol tam aj čierny samček, no mne sa vždy páčila skôr bledšia farba. A tak som si nakoniec vybrala tmavého zlatého čo mal najsymetrickejší pásik a myslím že to bolo správne rozhodnutie =). Cesta domov odtiaľ trvá iba pár minút, no keďže je škrečok hlodavec a to veľmi šikovný. Tak sa mi skôr zdalo, že trvala celú večnosť. Keďže Ňufko bol mojim prvým škrečkom, tak som pri ňom spravila niekoľko chýb. Hneď prvou bolo, že som si vopred nezaobstarala umelohmotnú prenosku, ale domov som ho niesla v kratónovej krabičke. Kúpili sme ju narýchlo v zverimexe. Našťastie sa mu ju vtedy prehrýzť  nepodarilo, no veľa k tomu nechýbalo. Keď sme čakali na zastávke trochu poprchalo. Autobus nám prišiel za chvíľku, no Ňufko sa usilovne snažil zväčšovať dierky, ktoré boli v krabičke na dýchanie, čo sa mu aj trošku podarilo. Vlastne vtedy dostal svoje meno, cestou domov bolo vidieť z krabičky iba jeho ňufáčik, tak sme ho od vtedy volali Ňufko =). Hneď ako sme prišli domov, položila som krabičku do terária, narýchlo som mu to tam zariadila a ledva, ledva som to stihla a už bol vonku. Dnes už viem, že prepravovať škrečka iba v kartónovej krabičke nieje veľmi rozumné a treba si zakúpiť aspoň nejakú prepravku. Od tohto dňa už uplynuli 2 roky, no ja si ho pamätám ako by to bolo práve dnes. Ňufka sa mi nikdy nepodarilo úplne ochočiť, zo začiatku som sa bála či ma nepokúše ( viete "múdre knižky" ) a potom sa mi to už úplne nepodarilo. Časom som sa ho naučila  chytať úplne bez problémov, kúsal iba keď sa niečoho bál. Napríklad veterinárov nemal veľmi v láske. Ale na rukách nikdy dlho nevydržal, nie že by sa ma bál, väčšinou mi sám vyliezol na ruku. Len moja spoločnosť mu bohate stačila pri vyberaní z terária. Keď som ho púšťala pobehať po izbe, tak vždy utekal ako raketa a občas si po mne aj pobehal. Veľa sme si toho spolu preskákali, keď mal rok a pol, tak sa mu v kožúšku objavili šupinky, ktoré nie a nie zmiznúť. Bol preliečený všelijakými antibiotikami, naposledy kvôli kýchaniu, ktoré sa nám už žiaľ nepodarilo vyliečiť. Pár krát mi aj na nešťastie spadol a potom mal problémy s umývaním. No aj napriek zdravotným problémom bol čulý a rýchly ako raketa, no bolo na ňom vidieť, že je staručký, veď už mal aj svoje vnúčatká. Dožil sa u mňa skoro troch rokov a žil počas života všetkých škrečkov, čo som doteraz mala. Keď bol mladý, tak mal nádhernú lesklú srsť, ktorú zdedila väčšina jeho potomkov. To bol môj Ňufko, prvý škrečok, na ktorého budem vždy s láskou spomínať.

Druhou mojou škrečuľkou bola nezabudnuteľná Bum. Bola to malá potvorka, ktorá si chránila svoje teritórium a tak hrozne kúsala. Spolužiačka mi raz rozprávala, že má doma spolu 2 džungárky a dosť sa jej bijú. To, že sa džungársky škrečkovia vôbec nemôžu chovať spolu, som zistila až neskôr. Ale už vtedy mi bolo jasné, že ak ich neoddelí, tak to nedopadne dobre. A tak po krátkom presviedčaní som mala Bum doma. Ani by ste neverili, ako veľmi som si ju obľúbila. Z klietky sa ju nedalo vybrať inak ako s rukavicami, pretože hrozne kúsala, ale mne to veľmi neprekážalo. Cez deň mi robila spoločnosť, už len tým, že bývala poobedia hore. Raz sa jej podarilo utiecť z klietky a moja mamina si myslela, že máme myš v kúpeľni. No našťastie pohotovo zareagovala a aj keď vedela, že Bum kúše, tak sa ju pokúsila odchytiť. Podarilo sa jej to a o štvrtej ráno ma zobudila s tým, že aha čo som našla v kúpeľni. V rukách držala džungárku Bum a vtedy sme zistili, že mimo klietky vôbec nekúše. Po návrate do klietky som ju chvíľu pozorovala a hneď som zistila ako sa jej podarilo utiecť. Na dvierkach klietok býva vynechaná jedna mriežka, pri mieste kde sa uzatvárajú a menší škrečok sa cez to hravo pretiahne. Ešte v to skoré ráno som tam pripevnila drôtik, no žiaľ bol príliš tenký a dal sa trochu posunúť. Bum sa do ňho podarilo vopchať hlavu, no nemohla ani von a ani dnu. Našťastie sa mi ju odtiaľ hneď ráno podarilo vyslobodiť, no netuším ako dlho tak bola =(. Dnes mám na každých dvierkach drôtiky, ale tak aby to bolo bezpečné a škrečkovia si už výlety ohrozujúce ich zdravie robiť nemôžu. Bum ma vtedy veľmi naľakala. V tú noc ako utiekla som počula šuchotať tašku v ktorej som mávala piliny. No myslela som si, že sa mi to iba zdalo a tak som spala ďalej. To, že sa jej nič nestalo bolo veľké šťastie. Mala som ju vtedy na písacom stole. Odtiaľ sa jej podarilo zoskočiť do mojej školskej tašky, kde mi obhrýzla poznámky z dejepisu =D. Potom si musela trochu pobehať po izbe a nakoniec prejsť halou do kúpeľne. Jej výlet musel trvať minimálne 4 hodiny. Vďaka nemu sme sa ju potom odvážili brať aj na ruky a raz som ju mala pustenú aj v izbe na zemi. No náš spoločný život žiaľ netrval dlho. V jeden deň mi prišla nejaká malátna, vravela som si, že na druhý deň s ňou pôjdem k veterinárovi. No žiaľ ešte v ten večer navždy zaspinkala pod svojím obľúbeným kolieskom. Presnú príčinu dodnes neviem, v ten deň mala pocikané bruško a zbehlo sa to všetko hrozne rýchlo. Na druhý deň som ju so slzami v očiach pochovala pri strome, pred naším vchodom. Bola u mňa asi 2 mesiace, no veľmi mi to prišlo ľúto. Bola prvým škrečkom, ktorý mi umrel. A aj prvým zvieratkom, ku ktorému som mala blízko a odišlo za dúhový most. Útechou mi vtedy bol môj Ňufko.  

Ako tretiu som si domov priniesla Jesie. Po Bum zostalo prázdne miesto v srdiečku a približne po 2 mesiacoch som sa bola s maminou pozrieť na malých škrečkov v Avione. Pôvodne iba pozrieť, ale myslím, že nemusím vysvetlovať ako to chodí. Zase raz v tom zohral istú úlohu osud. Bolo tam viacero mláďatiek a väčšina v krémovej farbe. Domov sme sa vrátili bez ďalšieho škrečka, no na druhý deň som tam prišla opäť. Škrečku som mala po dlhom presviedčaní schvalenú, aj keď nie zrovna s nadšením a už mi len ostávalo dúfať aby medzi nimi bola aj samička. A našťastie bola J. Aj po rokoch čo odvtedy prešli si pamätám ako mi ju predavačka vyťahovala z terária a ako som ju potom mala celú cestu domov v prenoske. Sedela som s ňou vzadu v Avion autobuse a dúfala som, že si ma šofér ani nevšimne :D. Ach ako to už bolo dávno, keď ešte jazdili Avion autobusy. Doma sa Jesie celkom rýchlo zabývala, aj keď zo začiatku bola trochu plachšia, no pokúsala ma iba raz keď si môj prst pomýlila s jedlom :D. Pamätám si ako som si ju poobede vyberala a lozila mi po tričku a keď som ju púšťala po izbe ako rada zaliezla pod skrine a ako som ju potom naháňala :D. Ako čas plynul vyrástla z nej pekná samička a ja som mala doma aj Ňufka. Tak ako inak som chcela po nich mláďatká. Teoreticky som to už mala naštudované, len maminu bolo treba presvedčiť a nakoniec sa mi ju nejak podarilo ukecať. Úspešne som ich spárila, môžem vám povedať, že akurát vtedy ma druhý krát v živote poštípala osa a doteraz si pamätám ako som mala obviazanú ruku, keď som ich dávala spolu. Keďže mal Ňufko obrovské terárium, tak som Jesie dala k nemu, prvé dni sa samozrejme bránila, keďže nemala ruju. Vtedy som mala nachystané rukavice, že preistotu, Jesie bola celkom potvorka, ale nebolo to až také zlé... Myslím, že párenie sa podarilo až na posledný, čiže štvrtý deň a potom som to skúšala o 3, 4 dni znovu, ale k páreniu už nedošlo. Presne o 16 dní sa Jesie narodili mláďatká. Prežilo 5, no videla som ako 2 zlikvidovala, to bol otrasný pohľad. Takže sa ich narodilo minimálne 7. Pôvodne som si chcela nechať po nich jedno mláďatko a to škoricového samčeka. No človek mieni a život mení a tak nakoniec zostali dvaja. Jesie sa o nich starala výborne, no žiaľ keď mali približne 3 týždne, tak som jej našla krv okolo konečníka. Musela som ju od nich oddeliť o pár dní skôr, než mali 4 týždne, no našťastie už boli úplne samostatné. Jesie vyšlo z konečníka črievko, bola operovaná, vyzeralo to, že sa z toho dostane, no žiaľ to nakoniec nezvládla. Najskôr sa nevedela vykakať, potom mala hnačku, no bojovala statočne. Bola mojou vysnívanou škrečuľkou a prežila u mňa myslím pekný aj keď krátky život, snáď ju ešte niekedy za dúhovým mostom uvidím. Ostali mi po nej pekné fotky a spomienky a potom aj 5 mláďatiek. Amy, Amanda, Amélia, Arya a Arthur. Dvom mláďatkám som našla nový domov cez inzeráty, jednu si vzala veterinárka a dvaja ostali doma. Amanda išla do rodiny s deťmi, raz mi poslali fotky z Vianoc a inak som o nej nepočula, ale myslím, že sa mala dobre. Amélia alias Ňufka sa dostala do milej rodiny s dvoma dievčatami, ktoré sa o ňu poctivo starali. Aspoň z časti im nahradila stratu Pufky, ktorá odišla do nebíčka. Raz bola aj u mňa na návšteve a ja som ju bola potom pozrieť u nich. Určite sa mala super, pravidelné informácie o nej a fotky boli samozrejmosťou :). Aryu alias Elišku si vzala veterinárka, kde operovali Jesie, aj ona prežila určite pekný život. Mám aj zopár fotiek a informácie o nej boli tiež samozrejmosťou.

Štvrtým a zároveň piatym škrečkom boli Amy a Arthur. Súrodenci, mláďatká po Jesie. Z Amy vyrástla krásna celkom veľká, chlpatá škrečuľka krémovej farby. Podobala sa na Jesie. A Arthurko bol taký nežný chlpatý samček v škoricovej farbe. Keď boli maličký, tak som sa im venovala takmer každý deň, no neskôr už toho času žiaľ bolo len menej. Pamätám si ako Amy podarene spávala v koliesku, jej vôňu kožúška a ako mi Arhur veľmi rád lízal ruky, keď cítil samičky. Tiež si pamätám ako Amy dokázala rýchlo rozobrať tyčinku pre hlodavce a ako by to bolo včera keď som ju držala naposledy na rukách. A aký bol medzi nimi veľký rozdiel, obaja boli úplne iný. Keď mi ostali, tak som mala doma len Ňufka a ich dvoch. No počas ich života som mala ešte ďalších škrečkov. Obaja sa dožili takmer dvoch rokov. Arthura som musela dať uspať, bolo to ťažké rozhodnutie, bol prvým škrečkom, ktorý u mňa dostal poslednú injekciu :(. Ťažko dýchal, už sa takmer nehýbal a pitva ukázala, že mal v brušku nádory. Amy mala nafuknuté bruško, pravdepodobne sa nemohla vycikať, takmer skolabovala veterinárovi v rukách a nakoniec som takmer ani nie 2 týždne po Arthurovej smrti stála pred tým istým rozhodnutím :(. No medzitým sa toho ešte veľa v živote mojich škrečkov udialo.

Cindy, tak sa volala moja v poradí šiesta škrečka. Vlastne som vtedy ani ďalšieho škrečka neplánovala. No Dodka z fóra jej potrebovala súrne nájsť nový domov, inak by išla do zverimexu a ja som mala voľnú klietku, ktorá mi zostala po Jesie. A tak som to s ňou na rýchlo dohodla a na ďalší deň som ju tajne priniesla domov. Vtedy bola akurát jeseň, Dodka mi ju priniesla k Zoodomu, chvíľu sme pokecali a potom som s ňou po tme išla domov. Doma som ju tajne preniesla do klietky a dúfala, že mi tak skoro na ňu neprídu. Myslím, že na druhý deň bolo po tajomstve, ale našťastie z toho nič nebolo a tak som mala doma štyroch škrečkov. Bola to riadna nezbedníčka, zostali mi po nej nakusnuté obliečky, pyžamo, tričká. Hneď ako som si ju priniesla tak som si všimla, že jej jedno očko ako keby slzilo. Behala som s ňou týždeň k veterinárovi no nakoniec mastička nepomohla. Vo vyšom veku na ňho už určite nevidela. Rýchlo si u mňa zvykla a čo bolo zaujímavé, tak cez deň bývala často hore. Bola to pekná tmavouchá albínka a keďže som mala doma o mesiac staršieho Arthura, tak už vtedy som premýšľala nad tým, že ju raz nakryjem. No medzitým k nám pribudla ešte jedna škrečuľka.

A tá už bola siedma a to moje malé zlatíčko Nancy. Pred Vianocami som sa vybrala do Avionu a v tom čase som ešte občas pozerala škrečkov v zverimexe. No od tých Vianoc som sa im už snažila vyhýbať. Vtedy som zbadala malých džungárov ako strašne bijú o dosť menšieho. Bolo mi to ľúto no rozum vravel, že ďalšieho škrečka už nie. Lenže nevedela som zabudnúť a tak som sa tam na druhý deň vybrala opäť pod inou zámienkou. Doma som mala ešte stále voľnú klietku po Bum a keďže sa mi zopakoval ten istý pohľad z predchádzajúceho dňa, tak bolo rozhodnuté. A ak by aj nie, tak už som bola presvedčená, že si džungárika kúpim :D. Mala som síce 4 sýrskych škrečkov, no džungár mi stále chýbal. A tak k nám pribudla Nancy. Potajomky som ju ubytovala do klietky po Bum a ešte v ten deň som musela niesť následky za svoje činy. Nuž dostala som za ňu poriadne vynadané, ale nakoniec som to nejak prežila a Nancy zostala. Prežila u mňa pomerne dlhý život. Čo ma na nej zaujalo, bolo, že kade išla, tak tam sa vykakala :D. To mi žiadny sýrsky škrečok nerobil, no ako mi raz Pitynka napísala, tak to boli také malé darčeky :D. Predsalen som si ju priniesla domov deň pred Vianocami. Keď bola mladšia, rada po mne lozila, vždy sa mi zamotala do vlasov. Musela som jej strihať pazúriky, keďže bola ľahučká a sama si ich neobrúsila. Ako jej pribúdal vek, tak začala chudnúť, skrátka zostarla a bolo to na nej vidieť. Mala zákal na oboch očkách a veru už asi ani nevedela čo sa s ňou robí. Občas ma takmer pohrýzla, no keď ešte dobre videla, tak ani len náznakom. Vždy bola prítulná, zvyknutá na ruky, ani ochočovať som ju nemusela. Bolo to skrátka také malé zlatíčko.

Brix, Blesk a Babu, tí obsadzujú siedme až desiate miesto v poradí mojich škrečkov. Boli to traja súrodenci, ktorí ostali z deviatich. Pôvodne som si chcela nechať po Cindy a Arthurovi jedno mláďatko a to Bleska, no na troch sa mi zrušili rezervácie a Babu a Brixovi sa už nový domov nájsť nepodarilo. Cindy sa začiatkom marca 2008 narodilo pravdepodobne 13 mláďatiek. Z toho prežilo 9. Zo všetkých vyrástli nádherný škrečkovia a o každom som mala informácie. Milko, Bart, Lilli, Babetka, Bubinka, Leo, Brix, Blesk a Babu, určite mali všetci skvelé domovy a dobrý život, začo veľmi ďakujem im novým majiteľom. Žiaľ sa u niektorých objavili zdravotné problémy a aj u ich otecka Arhura a chov som musela prerušiť. Brix sa veľmi ponášal na Arthura, on bol tiež taký zlatučký, chlpatý, útly a rád lízal ruky keď cítil samičky. No asi mesiac predtým ako uhynul mu vypadala takmer všetká srsť a objavili sa šupinky. Tie šupinky mal aj Arthur spôsobené nádormi :(. Blesk bol o niečo ťažší ako som bola zvyknutá a celkovo mal inú stavbu tela. Bol plachší ako Brix, no žiaľ som na nich už nemala dostatok času, takže som tomu zrejme pomohla aj ja. Raz ma poriadne dokúsal, keď sa zľakol a potom sa to už nikdy nezopakovalo, no dávala som si veľký pozor. Mal krásnu lesklú srsť, keďže bol saténový a na fotkách vynikal :). Keby nemal takú povahu a nevyskytli sa zdravotné problémy u jeho súrodencov, tak by som ho určite použila do chovu. A Babu, to bola podarená škrečuľka, oblúbenkyňa mojej maminy, keď bola maličká, tak mala ako keby okuliare na hlave. Okolo očí mala bledšiu farbu, ona bola sadzovitá zlatá. Nádherná škrečuľka, niekedy trochu plachšia, rada hrýzla box a ako maličká sa veľmi bála nového kolieska. Istým spôsobom sa podobala na Amy, čo sa stavby tela týka, no farbu mala úplne inú a aj srsť kratšiu. Keď bola staršia, tak mi začala hrýzť oblečenie, sem tam niečo nakusla, ale na jej maminu Cindy teda určite nemala.

No a ani sa to nezdá, ale takto som sa dopracovala až k ôsmim škrečkom. A každý má svoj príbeh a teraz to už ani nevyzerá, že ich bolo až toľko, však?

Prišla som nato, že 10 škrečkov nieje vôbec veľa. Toľkým by som sa dokázala venovať, tak aby som nemusela žiadneho zanedbávať. No do môjho života prišiel psík a potom aj potkany a už nebývam tak často doma, takže žiaľ niekedy sa u mňa nemali zrovna najlepšie.

Postupne som sa musela so všetkými rozlúčiť. Najskôr ako som už písala odišla Bum, potom Jesie.

Potom som si priniesla psíka a zopár mesiacov som mala 8 škrečkov a potom postupne odišli za dúhový most Ňufko, Arthur a Amy.

Asi týždeň po odchode Amy som si priniesla domov 2 dospelých potkanov, ktorý hľadali nový domov kvôli zrušeniu chovateľskej stanice.

A o pár mesiacov som sa musela rozlúčiť postupne aj s ostatnými: Cindy, Blesk, Brix, Babu a nakoniec Nancy.

No a aj Frapík, jeden z potkanov už navždy zaspinkal.

A o pár mesiacov som prišla aj o druhého, o Eužena.

© Jesie 25.11.2010